Kedysi vyrábal kovové brány a ploty, dnes sú jeho špecialitou jakutské nože. Milan Sampo Kalmár

Zoznámte sa s nožiarom Milanom Sampo Kalmárom, ktorý kedysi vytváral kovové brány, ploty, kovové plastiky a doplnky. Dnes sú jeho špecialitou jakutské nože. Túto svoju vášeň povýšil na umenie a v našich zemepisných šírkach má v tom prvenstvo.

1 Kedy ste v sebe objavili kreativitu, potrebu tvoriť, a ako vám pomohlo pôsobenie v zahraničí?
Tá moja kreativita vyšla von až neskôr, po strednej škole. Prišla praxou, keď som zistil, že z kovu sa dajú robiť čarovné veci. Začal som sám navrhovať a usilovať sa o originalitu. Práca v zahraničí mi umožnila pracovať s majstrami zvučných mien, vidieť, čo všetko sa dá s kovom robiť. Pokúšal som sa potom preniesť to do svojej práce.

2 Prečo ste zakotvili práve pri jakutských nožoch, v čom sú iné?
Vždy ma fascinovali severské nože, ale cítil som, že fínske nože nie sú to pravé orechové. Ladili mi veľkosťou, použiteľnosťou, no zároveň som vnímal, že tam niečo chýba. Potom som videl film o Sibíri a národe Jakutov, ktorý tu žije, a aj nôž, ktorý používali pri každodennom živote – pri rozložení ohňa, príprave jedla, love či obrane, a vtedy moje srdce rozhodlo, že toto je to, čo mám robiť.

Dovtedy som nemal poňatia, že také etnikum žije na severovýchode Sibíri a začal som skúmať, čo to majú za nôž, aké to bolo etnikum. Je to už 7 – 8 rokov, čo som vyrobil prvý jakutský nôž. Zisťoval som si informácie o výrobe, materiáloch, dizajne, geometrii čepele a ostria. Tieto nože sú naozaj vyvinuté národom, ktorý je úzko spätý s prírodou a životom v nej.

Jakutský nôž je zaujímavý geometriou čepele, ktorá je výnimočná, na svete ojedinelá a za stáročia sa jeho dizajn zmenil len minimálne, ak vôbec. To znamená, že už dávno našli optimálny pracovný rezný nástroj, ktorý dotiahli do im potrebnej dokonalosti. Časom len pretransformovali kostené nože na oceľ. Tým, že zachovali geometriu, oproti výrobe klasického noža šetria aj materiál. Preto ma tak fascinujú a preto sa im venujem vo veľkej miere. Každý jeden vyrobený kus je veľmi odlišný, tvorený s inou energiou, náladou, ktorú momentálne mám, a to všetko sa odráža v danom výrobku.

3 Kedy sa zrodila značka Sampo?
V istom období som s manželkou tvoril šperky a bolo ich potrebné prezentovať pod nejakou značkou. Vtedy som čítal fínsky národný epos Kalevala a tam bol kováč IImarinen, ktorý na žiadosť svojej matky, kráľovnej kmeňa, vyrobil zlatý mlynček Sampo. Ten mal zabezpečiť ľudu hojnosť a prosperitu. Zaujalo ma to a pre symboliku, ktorú to slovo predstavuje, som si ho vzal
za názov svojho ateliéru.

4 Ako vyzerá vaše pracovné prostredie?
Nože robím v bežnej kováčskej dielni. Je zariadená klasickou vyhňou, v ktorej sa ohrieva oceľ, koksom alebo kováčskym uhlím. Potom tu mám plynovú vyhňu, dva buchary na kutie a hlavne brúsky, pretože pri výrobe nožov predstavuje brúsenie 90 % práce. Potrebujem a mám niekoľko brúsok. Vo vyhni mám aj pracovný stôl so zverákom, vŕtačkou, elektrickú pec na kalenie a, samozrejme, kovadlinu a ručné náradie.

5 Tvoríte zrejme na objednávku alebo občas aj len tak, sám pre seba?

Prvé roky som robil voľné nože a ponúkal ich na výstavách, cez internet. Chvíľku to trvalo, kým som predal prvý kus. Bol to u nás nepoznaný typ noža so svojskou estetikou, ktorá nie každému sedí. Jeho minimalistický dizajn, kde nie je nič navyše, si časom ľudia obľúbili a teraz robím tieto nože len na objednávku. Čo niekedy nie je dobre, keďže mám projekty krásnych nožov rozrobené aj v hlave a tie by som chcel dokončiť. V poslednom čase som však zavalený objednávkami tak, že nemám časový priestor vložiť svoju kreativitu do nožov, ktoré mám prichystané.

6 Svoju kreativitu prenášate aj do hudby – kedy sa to začalo?

Tvoriť hudbu, teda jednoduché pesničky, som začal, keď som bol školák a dostal som gitaru. Boli to jednoduché veci. Potom som ju odložil a až po dlhom čase prišla potreba výpovede toho, čo sa mi vo vnútri nahromadilo. To, ako som vtedy žil a čo som pociťoval, nebolo možné pretaviť do kovanej plastiky a východiskom bola pre mňa pesnička, lebo nevznikala mesiace, ale dala sa okamžite prezentovať. Pri každej prezentácii je iná, záleží na mojej nálade, nálade ľudí, rôznych iných faktoroch a stále žije, stále sa obmieňa.

7 Počúvate počas práce hudbu?

Nepočúvam. Občas jakutskú hudbu a drumbľu, mojej práci dávajú iný rozmer. Energia potom prúdi ináč a je to v tvorbe cítiť. Ale nedá sa to počúvať stále, na to treba mať náladu. Kedysi som si pustil rádio, ale časom som si uvedomil, že moja práca takisto vytvára zaujímavé zvuky a začal som počúvať prácu. Nie vždy, no mal som obdobie, keď som bol závislý od zvukov bežiacej brúsky, zvonenia kovadla, ventilátora, ktorý vháňa vzduch do vyhne, od rytmu stroja, na ktorom kujem…. ladil som sa na tieto zvuky a rytmy. Istý čas to malo pre mňa význam, tak som sa snažil fungovať v súlade s prostredím, v ktorom robím. Ale veľmi rád mám hovorené slovo, rozhlasové hry či rôzne diskusie.

8 Čo vás ešte baví okrem nožiarskej práce?

Mám ešte jedného koníčka – strieľanie z gumipušky. Je to praktický koníček, môžem strieľať v dielni a keď príde „samonáser“, viem ho doslova zo seba vystrieľať. Plechovice si to užijú, aj ja. Je to fantázia.

9 Plány do budúcna, nenaplnené sny?

Keď som bol mladší, tých snov som mal na prehadzovanie vidlami, ale teraz jediný – žiť plnohodnotný zaujímavý život v hojnosti
a harmónii. Iný nie je.

10 Čo je pre vás doma najdôležitejšie?

Najdôležitejšia je dobrá posteľ a kvalitný matrac, aby si človek v noci dobre oddýchol.

Milan Kalmár – nožiar, dobrý Ateliér SAMPO

„Študoval som umelecké kováčstvo. Bolo to na podnet otca, on mi ukázal, čo dokáže robiť oheň so železom a myslím, že som tým naplnil aj jeho sen. Po skončení školy som sa dvadsať rokov venoval umeleckému kováčstvu a v októbri 2014 som svoju profesionálnu kariéru ukončil. Dozrievalo to asi štyri roky, niekto to nazýva vyhorenie. Cítil som, že je čas na zmenu. Prešiel som teda z kováčiny na výrobu nožov, lebo robiť ich bola moja srdcovka od trinástich rokov. Vtedy som s pomocou otca vyrobil prvý nôž. On mi to raz ukázal a ďalej som už experimentoval. Vedel som, že toto je to moje, čo vychádza zo mňa a čo chcem robiť.“

Text: Adela Motyková
Foto: archív Milana Sampo Kalmára
Zdroj: časopis Pekné bývanie