Ako sa na Liptove zachraňujú spomienky alebo Očarujúca premena domu po milovanej babičke

Rozloha: 150 m2, rodinný dom

Máme miesto, kde sa stretáva rodina a kde môžeme spoločne spomínať na našich predkov. A tak sme stále v spojení s vlastnými koreňmi.
– Tomáš, majiteľ

Dom po babke zíval prázdnotou niekoľko rokov. Neobývaná a schátraná stavba s priľahlým statkom by pre niekoho znamenala len dve riešenia: zbúrať alebo predať. Nie však pre Tomáša a jeho ženu Miriam.

Napriek tomu, že vedeli, čo ich čaká, keď sa pustia do rekonštrukcie starorodičovského domu (napokon, dostatok skúseností mali z prestavby toho vlastného), neupustili od svojho zámeru – zachovať miesto plné spomienok pre seba a ich syna.

„Bola to trojročná makačka,“ spomína Tomáš. Napokon, niet sa čomu čudovať, keďže všetok nábytok a zariadenie domu okrem schodiska si robili manželia svojpomocne. Miriam vymyslela, Tomáš pomáhal s realizáciou.

Ručne robený španielsky obklad mali domáci v zásobe, plán lepenia bol viac-menej intuitívny, no podliehal dozoru prísneho oka Tomášovej manželky. Zdroj: Miro Pochyba

„Nekúrilo sa tu možno aj desať rokov. Kedysi tu boli len gamatky. Keď sme sem kedysi v zime prišli, bolo mínus dvadsať stupňov, zvnútra zamrznuté dvere. Zapaľovačom sme museli nahrievať zámok, aby sme sa dostali dnu. Keď sme vošli dovnútra, vyzeralo to tu ako v rozprávke o Mrázikovi,“ spomína Miriam.

Dom bol zavlhnutý. Bolo treba sanovať múry aj základy, zatepliť, vymeniť strechu, okná… Roboty vyše hlavy.

Prehodená dispozícia

Z niekdajšej spálne je dnes obývačka s nádychom retro espritu. Pôvodné vybavenie izby – kachle, dve postele a krosná, na ktorých babka utkala aj so svojou sestrou a so susedkami často až do noci stovky metrov látky a kobercov, zostali už len v spomienkach, nahradil ich monumentálny jedálenský stôl, dvojica pohodlných sedačiek a zreštaurovaná komoda vyskladaná z dvoch kusov.

Tam, kde je teraz kúpeľňa, bola kedysi komora. Z nej viedli schody na „padláš“ – podkrovie, kde sú dnes dve plnohodnotné spálne a jedna moderná kúpeľňa.

Fotka usmiatej Tomášovej babky v dobovom ráme visí v obývačke na stene ako memento šťastného detstva. Tak je rodina aspoň pomyselne opäť spolu, keď sa tu babkini potomkovia z času na čas zídu. Zdroj: Miro Pochyba

Kuchyňa je zmenená na nepoznanie. „Kedysi tu bola taká veľká pec a miniumývadielko, to bola všetka voda, čo bola v celom dome. Vždy to bola maličká kuchynka, dalo sa tu akurát uvariť. A stále je malilinká, ale teraz sa sem zmestí už viac vecí,“ hovorí Miriam.

Kuchynská linka je vyskladaná zo zvyškov, ktoré zostali z kuchyne v ich dome. Farbu dvierok ladila domáca podľa obkladu. Úchytky sú zo starej skrine. „Povedala som si, mám ich dosť a hodia sa sem, tak som ich využila.“

Prečítajte si tiež

Zrekonštruovali dom po starých rodičoch a zachránili tak desiatky spomienok

Na návšteve: Manželia prerobili rodičovský dom na nadčasové bývanie

Miriam má totiž jednu veľkú srdcovku a tou je starý nábytok – jeho oprava aj úprava. „Je mi veľmi ľúto vyhadzovať staré veci. Vždy si poviem, že sa ešte niekedy užijú. Niekde to dám, možno prerobím a predám.

Starý nábytok býva taký kvalitný, že sa s ním môžete sťahovať aj niekoľkokrát a nič sa mu nestane. Dnes kúpite nábytok, raz vytiahnete z drevotriesky skrutku a koniec. Aj preto mám šopu plnú starého nábytku,“ smeje sa.

Zrkadlo dala Miriam osadiť do starého obrazového rámu, ktorý našla
na blšáku. Zdroj: Miro Pochyba

Jedálenský stôl je z domácej produkcie. „Je vyrobený z trámov z nášho domu. S manželom sme si povedali, že by bolo škoda nevyužiť také krásne a dobré staré drevo. Na píle nám ho napíli na hrubšie fošne a kamarát nám pozváral kovovú konštrukciu.“

Toľko stručný príbeh jedálenského stola. Nuž ako sa hovorí: kde je vôľa, je i cesta. Sedáky na lavici aj stoličkách sú z látky, čo utkala ešte babka. Mala vo zvyku odkladať všetko. Pre Miriam, ktorá dokáže čalúniť ako profesionál, boli hotovým pokladom.

Zachránili ho spomienky

Dole v pivnici, kde je teraz hračkáreň pre syna, bolo doslova jazero. Strecha bola rozpadnutá, susedovci sa báli, že im dom padne do dvora. Ich obavy sa však rozplynuli, keď zistili, že vnuk aj so ženou sa pustili do rekonštrukcie starého domu.

„Bola to taká opacha na celej ulici. A keď sa susedia dozvedeli, že dom chceme prerobiť, fandili nám. Ale boli aj také názory, aby sme dom zbúrali a nechali si doviezť drevenicu z Poľska. Povedal som im: Čo ste sa zbláznili?! My nebúrame, my renovujeme,“ hovorí babkin vnuk Tomáš.

Spomienky na krásne detstvo, ktoré prežil pri starej mame, a sentiment našťastie prehlušili hlasy okolia. „Len si predstavte, že by sme sem položili nejakú poľskú drevenicu, to by som babke ani nemohol ísť zapáliť sviečku na hrob.“

Zdroj: Miro Pochyba

V podkroví, ktoré kedysi slúžilo ako sezónne úložisko sena a vecí nepotrebných pre domácnosť, sa dnes nachádzajú dve spálne. Vďaka vhodne zvolenej farebnosti stien aj nábytku pôsobí tento priestor vzdušne. K útulnosti aj k pocitu tepla v chladných mesiacoch prispieva i celoplošný koberec.

Snaha sympatických manželov zachovať dedičstvo predkov, priestor, kde sa môže rodina stretávať, ich stála nemalé úsilie aj financie, ale vďaka vnútornému odhodlaniu dokázali zachovať jedinečné miesto plné krásnych spomienok. A to žiadna novostavba nedokáže.

Galéria

Text: Martina Deríková
Foto: Miro Pochyba
Zdroj: časopis Pekné bývanie 12/2021