Mnohí ľudia po skončení školy svoju kariéru ešte len štartujú, no mladý dizajnér Jakub Pollág má za sebou veľké úspechy. Vďaka svojmu talentu a šikovnosti prerazil vo svete dizajnu, o čom svedčia aj mnohé ocenenia za jeho tvorbu. My sme sa s Jakubom porozprávali o jeho ceste za úspechom a ambíciách do budúcnosti.
Jakub Pollág – www.studiodeform.com
Som jedna časť kreatívneho česko-slovenského dua deForm, ktoré funguje v Prahe. Spolu s Václavom Mlynářom máme široký záber, od produktového, priemyselného dizajnu, kreatívnej reklamy až k architektonickým realizáciám výstav a interiérov. Snažíme sa skĺbiť prácu medzi komerčnými a individuálnymi autorskými projektami. Stále však hľadáme nové výzvy, nové prístupy, ktoré sme ešte neskúšali. Najnovšie kreatívne vedieme firmu Bomma v Čechách ako jej noví kreatívni riaditelia.
Kedy ste zistili, že vás láka dizajn?
Dostal som sa k nemu úplne náhodou. Pôvodne som chcel študovať fotografiu, ale môj otec je výtvarník a nebol nadšený z tohto nápadu – ísť v jeho kreatívnych šľapajach. Vedel, aká je to náročná cesta. Posunul ma na gymnázium, kde sa mi veľmi nepáčilo a po maturite som si predsa len vydobyl vysokú s umeleckým smerom. Na technickej univerzite v Bratislave otvorili nový odbor zameraný na dizajn, išiel som to vyskúšať a dá sa povedať, že som sa v ňom našiel, bavilo ma to. Chcel som získať viac informácií, viac vecí vytvárať a v rámci svojho prirodzeného rastu som prešiel na pražskú UMPRUM, kde som ukončil bakalárske štúdium. Pokračoval som na londýnskej Royal College of Art, ktorá mi otvorila bránu do veľkého dizajnu. V Londýne som žil ešte dva a pol roka po štúdiu.
Čo bolo podnetom vrátiť sa z mesta so strhujúcou atmosférou?
V Londýne sme si s Václavom založili firmu KOSKI limited a pracovali na vývoji interaktívnej hry Koski. Snažili sme sa ju vniesť do života. V momente, keď sme dokončili funkčný prototyp, mali pripravené kontrakty v Číne na spustenie výroby a potrebovali sme získať väčšie investície, uvažovali sme kam ďalej. Stálo pred nami rozhodnutie, či sa venovať projektu Koski, čo bolo podmienené veľkými investíciami, alebo či sa chceme venovať deFormu, robiť produkty a kreatívnejšie projekty. V tej chvíli, keď sme sa nevedeli rozhodnúť medzi dvoma možnosťami, prišla tretia – ponuka zo sklární Bomma, či by sme sa chceli stať jej kreatívni riaditelia. Je to džob snov, vyšší level pre dizajnéra. Jednoducho ponuka, ktorá sa neodmieta. Preto sme sa presťahovali späť z Londýna do Prahy, kde teraz pôsobíme pol roka. Londýn priniesol veľa skúseností, ale bolo to pracovne nabité obdobie. Teraz je našou prioritou skláreň Bomma, venujeme jej 90 % svojho času. Máme možnosť podieľať sa nielen na kreativite firmy, ale aj na marketingu, budovaní značky a spôsobu prezentácie.
Koncept interaktívnej hry Koski – spojenie digitálneho sveta hier s tradičnými stolovými hrami. Hráč ovláda hru na displeji inteligentného zariadenia pomocou fyzických blokov
Práve vďaka sklu ste nedávno získali Národnú cenu za dizajn, súvisí to s tým, že máte najradšej tento materiál?
Zo skla sme zrealizovali najviac produktov z nášho portfólia, máme s ním najväčšiu skúsenosť. Ale pracujeme aj s drevom, kovom či plastom, baví nás skúšať nové veci, nové technológie. Sklo je fascinujúci materiál. Každý týždeň som v sklárni a dookola sa pozerám, ako sa z piesku stane sklo, je to úchvatné. Sklo je rozhodne jedným z najfascinujúcejších materiálov.
Policový systém Zig Zag pre švédsku firmu HEM – polica sa predáva celosvetovo ako flat pack, dá sa rozložiť za minútu bez použitia náradia alebo skrutiek.
Ako vnímate svoje dielo, za ktoré ste dostali cenu?
Každý projekt je pre nás nová výzva a ku každému sa snažíme pristupovať tak, aby sme uspokojili potreby klienta aj našu kreativitu. Podobne to bolo aj pri ocenenom skle z kolekcie Bubbles pre nemeckú značku Nachtmann. Je to obrovská skláreň, ktorá vyrába nápojové sklo lisovaním vo veľkých množstvách. Produkty z lisovaného skla majú viditeľné švy po forme, čo pre mnohých signalizuje horšiu kvalitu. A skláreň Nachtmann s týmto pohľadom bojuje, snaží sa robiť sklo kvalitne a zaujímavo. V kolekcii Bubbles sme tieto švy schovali do komplexnosti tvaru, ktorý zároveň napomáha ergonómii. Poháre s povrchom pripomínajúcim bubliny pôsobia ako z jedného kusa, vďaka geometrii sa lepšie držia, sú stabilnejšie a, samozrejme, aj vizuálne zaujímavejšie. Úspechu napomáha aj to, že všetky aspekty sa stretli v danom momente a sklo sa aj zrealizovalo. Keby to bolo len v mojom skicári, nikoho by to nezaujímalo.
Kde hľadáte inšpiráciu?
Je to náročná otázka, pretože sa to často mení a je to skoro až podprahová vec. Veľa ľudí povie, že v prírode alebo meste. Ja si myslím, že je to o subjektívnom vnímaní daného človeka a mňa niekedy nadchne detail, konštrukcia veci, priemyselné riešenie, farebnosť, spojitosť vecí, môže to byť aj auto zaparkované v lese. Je veľmi nevyspytateľné, kedy príde ten moment jemného osvietenia. Málokedy príde nad čistým papierom, väčšinou mu treba nejak pomôcť.
Veľa práce, ktorú robíme, si nevyžaduje extrémnu inšpiráciu. Často sú to racionálne riešenia problémov alebo racionálne procesy, kde sa snažíme zefektívniť výrobu alebo pomôcť nejakému produktu. Ak nás osloví firma, že chce navrhnúť produkt, tak ten proces nie je taký, že ideme na výlet akože sa inšpirovať. Je to o tom, že si urobíme analýzu danej firmy, snažíme sa pochopiť, akými procesmi vyrába, čo potrebuje, kam chce napredovať a pomôcť jej. Teda nie je to len o tom, že urobíme krásny pohár alebo super stoličku. Je to o komunikácii s firmou, ktorá produkt bude vyrábať a predávať, o snahe spoločne vytvoriť kvalitnú vec, ktorú budú ľudia s radosťou používať a bude mať zmysel. A to je veľmi racionálny postup. Veľa projektov vzniklo aj naopak, sami sme iniciovali cestu do talianskej Carrary, kde sme dva týždne trávili v lomoch, aby sme videli, ako sa mení mramor na umelecké diela. Veľké množstvo kameňa sme si zobrali aj domov a urobili z nich produkty úplne voľné, ktoré vychádzali len z našich predstáv. Ale vždy, aj keď to pôsobí šialene voľne, vieme, že materiál má svoje technické obmedzenia a každá vec z neho vyrobená musí niečo vydržať. A toto všetko pomáha formovať výsledný dizajn.
Čo je na vašej práci najťažšie?
Je obdobie, keď sú to organizačné veci a je ťažké nájsť si čas sadnúť si nad papier a venovať sa tomu, čo nás najviac baví. A keď už si ten čas nájdem, potom pospájať všetky nápovede. Je to trošku ako detektívna práca – poznať technológiu, ktorú firma má, efekt, ktorý chce dosiahnuť daným produktom, na aký trh mieri, kto je jej zákazník. Zo všetkých týchto podnetov musíme vytvoriť niečo, čo všetkých nadchne, bude to zaujímavé a bude sa skvelo predávať, ľudia to budú radi používať. Teda skôr ako nájsť zmysel vo všetkých nápovediach, je zachytiť charakter toho, čo chceme vytvoriť.
A naopak, čo je najkrajšie?
Proces samotný, keď je už jasné, čo sa bude vyrábať. Experimentovanie s materiálom je tiež veľmi fascinujúce. Je to jedna z vecí, ktorá ma baví najviac. Myšlienka nekončí na papieri alebo technickom výkrese pripravenom pre výrobu. Výkres je len nákres, ako by produkt mohol vyzerať po realizácii. Realizácia je zasa ďalší vstup do celého procesu, ktorý ho celý pretvára. A aj improvizácia – z pohľadu toho, čo príde, čo nastane, čo sme nepredvídali. Niekedy je výsledok lepší, niekedy horší, ale proces je to najzaujímavejšie.
Máte doma niečo zo svojich produktov?
Dlhý čas som nemal nič, pretože som sa veľa sťahoval. V Prahe som býval počas 4 a pol roka asi v šiestich bytoch, v Londýne asi v piatich. Vedel som, že všetko, čo budem mať, budem musieť sťahovať, takže som kdekoľvek a za každých okolností fungoval s dvoma kuframi. Celkom mi to vyhovovalo. Aj keď to znie absurdne od človeka, ktorý vytvára produkty a nemá ich. Teraz, po návrate do Prahy, niečo doma mám, ale nie veľa. Myslím, že je dôležité v rámci ekológie a spokojného žitia mať menej vecí a kvalitných, ktoré nás napĺňajú, ktoré si užívame a využívame, ako ich mať neúrekom a utierať z nich prach. Mám teda toho málo a presne to, čo potrebujem. Mám rád svetlá, obľúbený produkt je pracovná lampička britskej firmy Anglepoise, ktorá bola vyrábaná v 80. rokoch. Kúpil som si ju už používanú a je to pre mňa príjemný produkt, ktorý charakterizuje odkaz tej doby. Z pohľadu dnešného človeka vyzerá jednoducho až nudne, ale v čase, v ktorom vznikol, bol progresívny. Je to pre mňa symbol toho, ako sa vnímanie produktov veľmi mení.
Jakub a Václav mali šťastie na klientov, ktorí ich podporili – pri predstavovaní dresov hokejovej reprezentácie so značkou Nike priviezli na Václavské námestie v Prahe tony ľadu, v ktorých boli dresy skryté.
Kde môžeme vidieť vaše veci?
Na internete. Skoro nič z toho, čo máme, však nepredávame, všetko navrhujeme pre klientov. Ak sa niekomu bude niečo páčiť, musí kontaktovať výrobcu. Niektoré kusy vyrábané v malej sérii ešte máme. Fyzicky na výstavách a niečo sa chystá v polovici budúceho roka aj v Bratislave, v galérii Art design project.
Pripravila: Adela Motyková :: Foto: Žofie Helfertová, Deform
