Peter pôvodne študoval na textilnej škole odbor mechanik – opravár. Osud ho však od tejto profesie odklonil a „náhodou“ nasmeroval inam. „Dnes viem, že moja cesta má byť presne takáto. Talent, ktorý som dostal, mám využívať aj pre ostatných,“ povedal zakladateľ sklárskeho skanzenu Peter Dolinaj.
1. Dnes sa vaša profesia len tak nevidí, povedzte, ako ste sa k nej dostali?
Keď sa na to spätne pozerám, je to ako pekne zrežírovaný film, avšak trošku zamotaný. Mnohých prekvapuje, že nie som vyučený sklár a k tomuto remeslu som sa dostal akoby náhodou. V našej obci Valaská Belá otvárali novú sklársku hutu, kam okrem vyučených majstrov sklárov potrebovali aj pomocníkov na rôzne práce pri peci. Keďže som v tom čase hľadal prácu, skúsil som to tam. To boli momenty, keď som prvýkrát videl žeravé sklo a obdivoval prácu starých majstrov sklárov. Rástol vo mne obdiv a zároveň túžba pracovať ako oni.
2. Predpokladám, že umelec sa z vás nestal z večera do rána… Či?
To ani náhodou, ale vedel som, čo chcem, a tak som začal s rešpektom skúšať, či by som dokázal držať píšťalu, tvarovať tečúce horúce sklo… Bolo to fascinujúce a zároveň ohromne ťažké. Keď sklári videli, že mám chuť pracovať, postupne ma zaúčali. Nie je „sranda“ naberať sklo z pece, v ktorej je teplota 1 150 °C. Nie raz som mal celé ruky spálené a nejaká tá jazva mi aj ostala.
3. V akom období nastal zlom a prišla túžba osamostatniť sa?
Zhruba po 11 rokoch. Mojou tajnou túžbou bolo skúšať vyrobiť aj niečo iné, nové, dekoračné, nielen úžitkové, a tak vznikali prvé pokusy. Kvetinka, trochu čudné prasiatko, rybka a niekedy aj farebná váza, akú vyrábali na zákazku majstri sklári. Pamätám si, ako sa mi raz nedarilo a povedali, aby som nezdržoval, lebo sklári robia v partii, aby sa dodržala norma. Vraj, ak chcem robiť takéto „hlúposti“, nech si spravím vlastnú pec doma. Táto veta akoby dala zelenú myšlienkam, ktoré som nosil v hlave.
Roztomilým skleneným drobnostiam snáď ešte nikto neodolal. Návštevníci si ich kupujú hlavne ako pamiatku na sklársku dielňu.
4. Tak vznikol aj „základný kameň“ skanzenu?
V podstate áno. Sníval som, že budem robiť to, čo ma baví, to, čo ma bude napĺňať a z čoho budem mať radosť. Pec som už mal, tak som mohol vyrábať hocičo. Bol som síce šéf, ale cítil som sa ako učeň. Pri peci som bol sám a pomaličky som objavoval zabudnuté alebo málo používané postupy. A trvá to už 12 rokov. Postupne som sa naučil vyrábať malé drobnosti, ako sú prívesky, srdiečka, rôzne zvieratká a kvetiny, ale aj repliky historického skla, starodávne pijačky a fľaše, rôznofarebné misy či vázy.
5. Ako sa o vás ľudia dozvedali?
Prvé výrobky som ukázal a podaroval priateľom a rodine. Páčili sa. Ľudia boli zvedaví, kde to robím a ako. Tak som svoju dielničku postupne zväčšil a prispôsobil tomu, aby sa mohli prísť ľudia pozrieť. Raz som videl skupinku detí, ktoré boli v škole v prírode neďaleko od nás, ponúkol som im exkurziu – sám neviem prečo, ale ony prišli. A boli nadšené!
6. Odvtedy pracujete pred publikom?
Áno. Moja práca preto prebieha asi tak, že keď sa dielnička zaplní návštevníkmi, väčšinou sú to deti či študenti, tak im najskôr porozprávam o histórii skla, o tom, ako a z čoho sklo vzniká, a začneme naťahovať húsku, z ďalšieho skla im ukážem kvet alebo vtáčika. Občas deti kričia: „Ujo, viete aj rybu? Alebo slona?! Domček a lietadlo?“ Niekedy skončíme pri tom, že v lete robím snehuliakov, v zime slimáky.
„Hoci som chcel robiť veľké veci pre veľkých ľudí, zisťujem, že malé vtáčiky, rybky a kvietky často spravia oveľa väčšiu radosť.“
7. Ako prebieha vaša tvorba, čo sa atmosféry týka?
Nuž, zvyčajne je pri mne asi 40 detí alebo „dospelákov“. Niekedy sú deti také natešené, že aj vykrikujú. Vtedy sa musím naozaj sústrediť. Stačí malá chyba alebo zaváhanie a výrobok praskne alebo zmení tvar. Sklo, keď sa tvaruje, má teplotu 1 100 °C, je tekuté ako med, ale ako postupne chladne, je pevnejšie a drží tvar. Sklár musí presne vedieť, kedy správne stlačiť, rozfúknuť, potiahnuť. Samozrejme, do náročnejšej výroby sa púšťam, len keď som sám a mám okolo seba ticho.
8. Čo vás na vašej práci napĺňa?
Raz prišli ku mne deti na exkurziu. Ukazoval som im rôzne techniky fúkania a tvarovania. Mali veľkú radosť a neustále mi tlieskali. Úplne vpredu sedel jeden malý chlapček a celý čas, skoro hodinku, ma pozoroval bez pohnutia. Už som mal podozrenie, či mu nie je zle. Na konci exkurzie podišiel ku mne a pošepkal mi: „Ujo, vy ste kúzelník, keď vyrastiem, aj ja budem sklárom…“ To sú silné momenty.
9. Zostali vám ešte nejaké nenaplnené pracovné sny?
Ja snívam neustále. Kedysi som chcel mať veľkú firmu s kopou zamestnancov. Ponuky prichádzali a boli veľmi lákavé, ale vďaka manželke a našim deťom som ostal verný remeslu. Mám na starosti sklársky skanzen, kde môžem zachovávať tradičné sklárske remeslo. Učím sa a objavujem staronové techniky. Mojím cieľom je veci vylepšovať a aj naďalej dávať ľuďom možnosť nie iba kúpiť sklený výrobok, ale byť aj pri jeho výrobe. A drobcom, ktorí ku mne prichádzajú, predstaviť priestor, kde aj oni môžu snívať sen o svojej budúcnosti.
Peter sa snaží, aby jeho výrobky boli rozpoznateľné. Síce sa na seba podobajú, no predsa je každý kúsok iný.
10. Čo človek potrebuje vedieť, keď sa rozhodne pracovať so sklom?
Jednoznačne nesmie mať strach, naopak, mal by mať veľkú dávku trpezlivosti, trošku zručnosti, k tomu pridať rýchlosť, presnosť a v neposlednom rade aj predstavu o tom, čo má z tej žeravej hmoty, ktorú má nabratú na píšťale, vzniknúť. Už len roky praxe a je to.
11. Čo vystavujete u seba doma?
Vo svojej minigalérii mám rôzne drobnosti, ktoré vznikajú pri ukážkach fúkania a tvarovania skla. Od srdiečok cez prívesky, vtáčiky, korytnačky, sloníky, mačky, psy, kvetinky až po snehuliakov, hríbiky, slimáky, prasiatka… Niekto si možno povie, že je to gýč, ale dieťa si túto drobnosť s láskou vezme do ruky a povie, že je to umelecké dielo. Na vrchnej poličke sú vázičky, misy a trochu náročnejšie veci, ktoré zas oceňujú dospelí. Zároveň ale priznávam, že moje sklo v našej domácnosti skôr nenájdete. Vždy sa akosi „stratí“ a ja sa len čudujem, keď mi ďakujú kamaráti za „darčeky“, ktoré im moja manželka darovala, lebo sa im páčili. To pre mňa znamená viac, akoby boli vystavené u nás doma.
vľavo: V skanzene Sklený sen vám Peter Dolinaj odkryje tajomstvo fúkania a tvarovania žeravého skla.
12. Je fúkané sklo a výrobky z neho na vzostupe?
Chodia ku mne rôzne vekové kategórie a všímam si, že ľudia chcú mať doma niečo originálne. Moje sklo také je, pretože je prifarbené črepinkami. Tie sú na povrchu skla alebo zatavené vo vnútri. Takéto výrobky sú zakaždým iné. Aj tvarovo sú rozmanité, hoci sa niektoré podobajú. Nerobím klasické poháre, aké sú v obchodoch. Tie vyrábajú stroje. Ja sa snažím, aby bol môj pohár alebo výrobok rozpoznateľný. To sa ľuďom páči.
13. Prečo názov Sklený sen?
Je v tom ukrytá symbolika? Asi áno. Veľmi často som nahlas hovoril o svojich predstavách a ľudia sa mi trošku posmievali, že stále snívam. A keďže som sníval o tom, že raz budem fúkať doma sklo, prirodzene tomu miestu pripadol názov Sklený sen – miesto, kde si môžem vysnívať zo skla všetko, čo chcem.
Text: Kristína Falťanová
Foto: archív Peter Dolinaj
Zdroj: časopis Pekné bývanie 03/2019
