Pani Simona zdedila dom po starých rodičoch. Jej starý otec ho v mladosti postavil vlastnými rukami a ako sa jeho rodina rozrastala, pribúdal aj počet miestností. Po smrti starkých začal dom chátrať, no rodina sa ho nechcela vzdať. Pani Simona naň mala desiatky spomienok, zaľúbila si ho a predsavzala si, že ho dá do poriadku.
Dom sa začal rekonštruovať v hodine dvanástej. Jedna z nosných stien padala pod vlastnou váhou, bolo ju treba v základoch podoprieť a pripevniť ku komínu. Keďže bol dom roky neobývaný, bolo nutné rekonštruovať úplne všetko – od podláh a omietok cez strechu
po kúrenie a elektrické vedenie. Vďaka tomu mohla pani Simona povoliť uzdu svojej predstavivosti a vytvoriť si domov podľa svojho gusta.
Každý predmet v kuchyni má svoj príbeh. V poličke, ktorá vznikla vo výklenku, kde boli predtým dvere do špajze (dnes kúpeľňa), sa nachádzajú poháre po babke a porcelán po dedkovi. Dokonca tu možno nájsť aj staré kuchynské pomôcky. Na náprotivnej strane sú fotky rodinných príslušníkov.
Do domu sa vstupuje cez predsieň, z ktorej sa dá dostať do spálne majiteľky a do kuchyne. V pôvodnej kuchyni a spálni, ktoré tvorili srdce domu, sa vybúrala priečka, čím vznikol veľký otvorený priestor na kuchyňu, jedáleň aj obývačku. Na kuchyňu sa napájala špajza a kúpeľňa. Z kúpeľne sa však stala chodba vedúca do spálne, zo špajze kúpeľňa a z maštale, ktorá bola opretá o špajzu s kúpeľňou, spálňa pre syna. V tejto izbe sa nachádza pôvodná kamenná stena s malým oknom, kde sedávali sliepky. Kameň izbu zútulňuje a silne zapôsobí už na prvý pohľad. Za spálňou sa dnes nachádza ešte technická miestnosť. Vďaka tomu získal dom pôdorys v tvare písmena L.
Do kúpeľne si pani Simona zvolila jednoduché biele obkladačky. Tie oživila maľovanými kachličkami, ktoré jej nosil kamarát z Turecka po dvanástich kusoch. Výklenok s policami pôvodne slúžil v špajze ako úložný priestor.
Škvarové podlahy sa odvlhčili a nahradili betónom s podlahovým kúrením, na ktorý sa položila plávajúca podlaha verne imitujúca drevo. Do obývačky by mali čoskoro pribudnúť aj kachle, pretože rodina má veľmi rada zvuk pukajúceho dreva a oheň. V kuchyni a obývačke sa podarilo zachovať pôvodné trámy. Na posilnenie celkového dojmu sa takto upravili aj stropy ostatných miestností. Hlinené steny sa takisto podarilo zachrániť, no bolo nutné podrezať murivo a zaizolovať ho. Na povrch stien sa naniesla špeciálna hlinená omietka potretá kazeínovými farbami.
Nábytok v obývačke je ladený v odtieňoch bielej, tyrkysovej a sivej. Okrem odborných stolárskych opráv upravovala pani Simona nábytok sama. 4 Z KUCHYNE sa dá ísť priamo do záhrady. Tam je plánovaná terasa. Vďaka hlineným múrom je v tejto miestnosti v lete chladno a v zime teplo.
Dom neupúta len náročnou a inšpiratívnou prestavbou, ale aj interiérovým dizajnom. Veľkou vášňou pani Simony je rekonštruovanie starého nábytku. Dom chcela mať zariadený vo vidieckom štýle a neváhala preto chodiť po bazároch a sledovať ponuku internetových búrz. Okrem troch skríň a niekoľkých stoličiek pochádza všetok nábytok odtiaľ. Ten kupovala často v žalostnom stave a následne opravovala. Farbila ho predovšetkým v odtieňoch bielej, sivej a tyrkysovej, jej obľúbených farbách. Zároveň veľmi často menila funkciu už nepotrebným predmetom. Z okenných špaliet sa stali posteľové čelá, zo starých dverí zrkadlo, z informačnej tabule požiarnej stanice z roku 1900 fotografická nástenka členov rodiny. Inšpiráciu čerpala z anglických časopisov o vidieckom bývaní, internetových stránok a zhromažďovala obrázky, ktorých štýl sa jej páčil. Inšpiráciu hľadala aj počas dovoleniek, z ktorých si nosila najrôznejšie suveníry. Truhlica z Malajzie, ozdobné kachličky z Turecka, cementové dlaždice z Maroka či látkové poťahy z Číny zapadajú do celkového vyznenia. Na každý predmet, ktorý sa v dome nachádza, má naviazanú nejakú spomienku. Šálky, poháre, taniere a mlynčeky, ktoré v kuchyni možno vidieť, používala ešte jej babička. Porcelán je pamiatkou na dedkove pracovné cesty do Viedne. Pani Simona tak vo svojom dome prepája tradíciu a vidiecku estetiku s ďalekými cestami.
Mlynčeky po babičke sa rozhodla majiteľka vystaviť na poličkách. Tvoria dekoráciu aj kuchynskú pomôcku v jednom.
Dom je pre ňu výnimočný hneď z niekoľkých dôvodov. Nielenže v ňom strávila ako dieťa všetky letné prázdniny so svojimi milovanými starkými, ale tento dom bol pravdepodobne stavaný na pôvodnom morovom cintoríne. Pani Simona to nepovažuje za strašné, naopak, zo svojho pozemku cíti sálať pozitívnu energiu a vždy, keď príde, má pocit, že na ňu niekto dáva pozor a je hrdý, že tento dom zachovala.
» V dome zostal kuchynský riad po babke a porcelán po dedkovi. Pri každom použití sa vrátim desiatky rokov do minulosti a znova prežívam tie krásne chvíle. A to sú momenty, keď môžeme byť opäť spolu. – Simona, majiteľka
Medzi predsieňou a kuchyňou nie sú dvere, čím sú miestnosti prepojené. Podlahu tvorí cementová dlažba z Maroka. Na skrinke pri vstupe je umiestnený rám okna, ktorý bol pretvorený na ozdobný vešiak. Najvýraznejšiu dekoráciu tvoria turistické topánky syna majiteľky z čias, keď bol malým dieťaťom.
» V každom kuse nábytku, ktorý je mnohokrát odsúdený na spálenie, vidím fantáziu a predstavím si, čo by sa z neho dalo spraviť. – Simona, majiteľka
Spálňa majiteľky je zariadená veľmi pohodlne. Okrem leňošky sa tu nachádza lavica pri posteli, toaletný stolík, komoda a šatníková skriňa.
Kamenná stena v spálni syna je pôvodná. Pani Simonu majster presviedčal, aby ju kvôli izolácii dala prekryť. Napokon však spoznala majstra, ktorý ju podporil v rozhodnutí nechať stenu odhalenú. Vo výklenku sedávali sliepky.
Kto tu býva?
Pani Simona využíva dom rekreačne spolu so svojím priateľom, synom, psom Woofym, rodičmi a dvoma súrodencami, pričom nikdy nepohrdnú návštevami svojich priateľov.
Text: Katarína Orviská
Foto: Miro Pochyba
Zdroj: časopis Pekné bývanie 12/18
