Sťahovali sa do nového a pritom bývajú v sýpke z 18. storočia.
Chceli väčší pozemok, pestovať vlastnú úrodu, včeláriť, hospodáriť v čo najbližšom spojení s prírodou. Kus zeme na rovinatej ploche piatich árov sa im zapáčil kvôli lesíku s hlivou ustricovou a výhľadom na zvlnenú krajinu, ktorej vládne kopec Žibrica. Príjemné im bolo, že miesto je tak trochu zastrčené od civilizácie, že si svoje rodinné sídlo môžu zveľaďovať v druhej línii vidieckej zástavby, za ktorou sa ťahajú dlhé parcely až k potoku.
Zmena plánu
Keď pozemok v Podhoranoch kupovali, nijako zvlášť ich rozhodnutie neovplyvnila ľuďmi zabudnutá sýpka. Do nej sa poriadne zahryzol čas a až neskôr oni sami – Mirka a Laco spolu s architektom Jarom Hrivnákom z nitrianskeho _AEROATELIERu.
„Hovorili sme si, že sýpku si možno necháme, no vnútornú časť navzájom susediacich objektov, ktoré voľakedy mohli byť zemianskou kúriou, sme chceli zbúrať. Na jej mieste sme mali naplánovaný nízkoenergetický drevodom. Aj projekt bol už na svete. Názor sme vďaka okolnostiam zmenili. Môže za to nedostatok stavebných mechanizmov. Nie a nie zohnať na búranie poriadny bager. Polroka by sme museli čakať! Žena ma raz v noci zobudila, že poďme bývať do sýpky,“ spomína Laco.
Sýpka pred rekonštrukciou
„Kúria so sýpkou bola v takom stave, že bez skúseností s opravou historických objektov sme sa nemohli do prestavby pustiť.“ Iné im neostávalo, len nájsť na slovo a rekonštrukcie vzatého odborníka. K Jarovi sa dopátrali cez združenie Arthur. Ubezpečil ich, že budovy aj v horšom stave sa dajú zachrániť. „Okrem toho urobil dobre, že nám povedal relatívne nízku cenu,“ smejú sa Mirka s Lacom. „Pre to všetko teraz bývame v sýpke. Čo práce nás čaká, sme len tušili. Priučil som sa rôznym remeslám, hlinenú omietku už aj sám natiahnem, viem hasiť vápno, pracovať s dlátom a pílou…vďaka Jarovým inštrukciám som bol múdry pri rozhovoroch s robotníkmi, remeselníkmi. Keby sme ľutovali, že sme si vybrali Jara, tak tu teraz nesedí a nechrúme s nami hrušky,“ pokračujú domáci v doberaní si „svojho“ architekta. Za stolom v otvorenom prízemí sýpky svorne zapíjame hruškový koláč hruškovou šťavou, aj čerstvo obratým hruškám ťažko odolať. „Ceníme si, že sme popri obnove sýpky poznali historické stavebné postupy. V Dražovciach sme bývali v dome z pórobetónových tvárnic. Dobre sa predal už za pár týždňov, hoci sme si mysleli, že nám to bude trvať aspoň rok. Len čo sme sa zbavili úverov, nastal čas hľadania väčšieho pozemku a plánovanie lacnejšej stavby za zvyšné peniaze. Sýpka je o niečo väčšia ako dom, ktorý sme si pôvodne predstavovali.“
Sýpka po rekonštrukcii
Záchrana sýpky a jej uspôsobenie ich vyšli predsa len na menšie peniaze ako novostavba. Navyše, Laco dal v práci výpoveď a sám sa ujal mnohých robôt pri prestavbe. Videl a zažil všetko, čo sa pri nej dialo, mohol dohliadnuť na postup prác: „To sú peniaze, ktoré nevidieť, ale po skúsenostiach z prvého stavania, keď sme mali rodinný dom skoro na kľúč, viem, koľko sa dá ušetriť, keď si stavbu postrážim sám. S odstupom času vidím ďalšie možnosti, kde by sa dalo ešte ušetriť. Keby napríklad nebolo podláh z dubových dosiek, namiesto hlinených omietok by sa natiahli vápenné, nezobytnili by sme podkrovie, tak by nás to stálo menej. Pravda však je, že takéto príjemné a autentické prostredie by sme podobným šetrením nedosiahli. Prírodné materiály, akým je aj hlina na omietky, sú lacné, no práca je drahá, treba na ňu čas a grif. Už som sa naučil omietať hlinou – nanáša sa v troch vrstvách, najlepšie počas teplých letných dní, lebo schnúť musí priebežne. Netrvalo ani rok, ak nerátame prípravu projektu, kým sme sa od prvých sond do konštrukcií sťahovali do nového. Vtedy v októbri sme mali hotovú kúpeľňu a základné bývanie. Odkedy tu bývame, ešte stále pracujeme na dokončovaní.“
Podomietkové batérie nie sú lacné a ani jedna štýlovo nesedela s ich kúpeľňou. Kúpili vonkajšie štylizované ventily na vodu. Svoju historickú úlohu splnili nad umývadlom a v sprche – aby bola voda teplá, Laco vyriešil pod umývadlom zmiešavanie teplej vody zo studenou.
Diagnostika, sondy a Jarova liečba
Čakali tretie dieťa, mali odvahu pustiť sa do stavby druhého domu, vedeli sa prispôsobiť novým situáciám, no na pretvorenie starej sýpky na rodinné bývanie potrebovali parťáka-architekta, ktorý rozpozná, čomu sa v historickom objekte dá veriť, čo opraviť, odstrániť alebo celkom vymeniť. Jaro prišiel, aj do drevených trámov riadne pozatínal sekerou, veď sondy musia byť ako sa na chlapa od fachu patrí: „Nechali sme si stopy po Jarových odborných sondách na našich trámoch ako pamiatku na začiatok našej spolupráce. Vtedy sme už síce boli rozhodnutí, že takú zaujímavú trojúrovňovú stavbu, akou bola sýpka, využijeme na bývanie, no až pri obhliadke jej konštrukcií vychádzalo na povrch, koľko toho treba opraviť,“ hovorí Laco. A Jaro nato: „Našli si ma, som špecialista na obnovu historických stavieb. Dostal som sa k tomu praxou pri realizáciách po Slovensku. Som rád, že som Mirku a Laca presvedčil, aby sa pustili do rekonštrukcie. Našli vo mne praktika.“
Drevené konštrukcie
Jaro historickú stavbu zdiagnostikoval, navrhol, ako ju vymaniť z neduhov staroby, rozpoznal, čo možno zachovať, určil zásahy do unavených konštrukcií. „Najprv sme podľa trhlín a puklín zistili, v akom stave je statika stavby, pozreli sa domu na základy. V rámci sondáží a odkrývania starých nánosov sa objavili pôvodné dverné a okenné otvory. Niektoré sme zväčšili, iné pridali.
Drevené konštrukcie potrebovali viac zásahov. Niektoré sme zachovali – masívny trámový strop nad prízemím, iné časti sme vymenili, krov postavili nanovo. Profesor Reinprecht, prednášajúci na drevárine ochranu dreva, zastáva názor potvrdený výskumom, že ľudia zbytočne napúšťajú drevo chémiou. Účinnosť chemického náteru je diskutabilná – aby to fungovalo lepšie, treba drevo ošetriť tlakovou impregnáciou, a to je veľmi drahé. Bez chémie sa to tiež dá, no k tomu treba dobre vyriešiť konštrukčné detaily tak, aby drevo bolo v suchu. Drevokazná zverina v suchom prostredí neprežije. Ak drevo vyschne pod 12 % vlhkosti, potom hmyz nemá podmienky na prežitie. Dôležité je, aby trámy mali ešte zdravé jadro,“ vraví Jaro. Mirka sa pousmiala: „Chvíľku z trámov čosi vypadávalo, teraz je už pokoj.“
Hlinené omietky
Rozhliadame sa po priestore, pôvodné drevo možno ľahko rozpoznať, omietky sú hlinené. „Hlina je materiál, ktorý je autentický, dostupný, zdravý. Ak sa spraví v dostatočnej hrúbke, tak odoberá alebo pridáva vlhkosť do interiéru, vyrovnáva vnútornú klímu,“ vysvetľuje Jaro. „V sýpke boli cementové omietky a cementová podlaha. Vlhkosť sa ťahala vysoko do múrov, stĺpy mali odhnité spodné časti. Na rekonštrukciu sme vybrali také postupy a materiály, ktoré pracujú s vlhkosťou v prospech stavby. Protézovanie zachránilo pôvodné drevené stĺpy. Ich spodné časti sme preplátovali, dva stĺpy sú však nové, zosilnili statiku konštrukcie,“ popri reči vychádzame na priedomie. „Na fasáde sýpky vidieť otvory nasávačov pre dva okruhy odvetranej podlahy. Odvetrávací okruh zbiera vlhkosť. Takéto kamenné murivo, z ktorého postavili obvodovú stenu, nemožno podrezať a zaizolovať. Časť vlhnutia domu sme nepriamo odstránili počas rekonštrukcie vďaka materiálom, ktoré dýchajú, a časť vlhka odchádza odvetrávanou podlahou. V múre vidno ďalší otvor, ktorý umožňuje nasávanie vzduchu do pece. Na otvory sa nasadia mriežky,“ ukazuje Jaro na fasádu sýpky.
Sýpka si pamätá baroko, kúria možno aj renesanciu
„Na fasáde viditeľný fragment oblúkového prekladu a nad ním vetrák sú dôkazom, že šlo o pôvodný vstup do historickej kúrie. Keď sme otvorili strop, objavili sa fragmenty profilovaných trámov. Tie bývali súčasťou obytného interiéru v bohatších domoch. Neskôr pôvodná kúria prešla viacerými stavebnými úpravami, až sa zmenila na nepoznanie. Predchádzajúci majitelia prestavali historický objekt na dom zo šesťdesiatych rokov – taký, aký sa dá nájsť v každej dedine. Zamurovali historické okenné a dverné otvory, do múrov vsadili veľké trojité okná. Pôvodný objekt sme očistili od novodobých zásahov, vrátili sme sa ku kompaktnej hmote historickej stavby. Kúria má už nový samonosný krov, časť traktu bude otvorená až do podstrešia a časť sa stane predsieňou do zobytnenej sýpky. Obnovíme pôvodné prepojenie medzi sýpkou a kúriou. Zo strany kuchyne je viditeľné v podobe niky, v ktorej má Mirka dočasne kovové poličky,“ rozpráva Jaro.
Na bielo omietnutá sýpka sa vyníma pri autentickom murive nedokončenej bývalej kúrie. Tá bola pri kúpe nehnuteľnosti v podstatne horšej kondícii. Čoskoro v nej bude kryté nádvorie bez jednej steny: otvorí sa voľne do prednej záhrady. Druhá strana kúrie bude ukazovať svoju pôvodnú tvár so vstupom a oknami s výhľadmi na sever, do krajiny a do zadného dvora. „Najkompaktnejšie zachovaná časť objektu je sýpka z 18. storočia, hoci kúria má znaky ešte staršie, posledná tretina objektu patrí susedom,“ obraciame sa k jazierku. Jeho vody sa v plytkej zóne prečisťujú rastlinami, v hlbokej sa tu pláva. Na brehu sú poukladané nefunkčné trámy, kamene zo zrúcaniny domu. Nedali sa zachrániť pre interiér, tak poslúžia na lemovanie chodníkov, terénnych schodov a záhonov.
Text Marína Ungerová
Foto Miro Pochyba
Zdroj časopis Pekné bývanie 12/2017
